Na sanie s kladivom

  Zoznámte sa. Moje auto Peugeot 309, rok výroby 1986. V roku 2003 kompletne rozložené, vyčistené, odhrdzavené, s novým náterom a lakom a znovu poskladané do posledného šróbika (špecializácia môjho manžela. Veď to poznáte, keď kúpite synovi lego. Toto bolo to väčšie balenie). Tak vzniklo moje krásne modré autíčko. Zatiaľ ho volajme autíčko, na konci týchto riadkov to bude všetko možné len nie auto.

Takto nejako sa začala naša spoločná cesta životom. Bolo to auto na všetko. Odviezlo a doviezlo... všetko. Čo na tom, že mnohokrát objem vozenej veci bol 1,5 krát väčší ako objem celého auta, alebo 2krát taký ťažký ako jeho hmotnosť. Hlavná vec, že sa všetko zmestilo, doviezlo a nikomu sa nič nestalo. Aspoň to tak tvrdil manžel, keď sa mi nepáčilo, ako zle zaobchádza s členom rodiny. No veď čo by sme bez auta v dnešnej dobe robili? Od prvej chvíle som mala preň slabosť. Malé, modré, všade som sa zmestila. Čo iné som si mohla priať? O to bola moja radosť väčšia, keď mi manžel oznámil, že kupuje dodávku, pretože 3 krát väčší objem auta už do kufra nevtlačí. Konečne som mohla skákať: „Mám vlastné auto!" Ale to som vtedy netušila, že budem potrebovať aj vlastného mechanika. Kto by si kazil radosť takými drobnosťami. Veď to má 4 kolesá a jazdí to. A tak sa zmenilo auto - vozič nákladu, na auto - uspi syna.

Môj syn odmietal spať v postieľke, v manželskej posteli a kočár? Ani sa nepýtajte. Ešteže sme bývali na samote, a najbližší sused býval o pol kilometra ďalej. Po hodine revania sa nám aj podarilo na pol hodiny zaspať. Takže nastúpili alternatívy. Práčka a auto. Obidvoje kombinované s autosedačkou. Bezpečnosť dieťaťa je prvoradá. Aké bolo moje prekvapenie, keď som zistila, že dieťa zaspí v momente, keď práčka spusti program žmýkanie. A auto? Nedá sa predsa prať každý deň. Aj kôš na špinavú bielizeň má svoje dno. Tak prišlo autíčko na rad. 5km do najbližšieho obchodu, dieťa spí, rýchly nákup a znovu 5 km domov. Veď v aute môže spať, aj keď prší. Ako syn rástol, zmenilo sa naše auto na výletné, ale aj na pojazdnú kuchyňu (viete ako to chodí pri stavbe domu. Dieťa a hrnce s navarenou večerou vtlačte do auta a čo najrýchlejšie sa presuňte na miesto stavby, kde Vás už čaká tlupa hladných pracantov). Neoceniteľná pomoc na 4 kolesách. Naozaj si to vážim dodnes.

Postupne sme však prechádzali do etapy kto z koho.

Auto: „Potrebuješ dnes vypadnúť? Máš smolu, ja nikam nejdem!“

Ja: „Ale ideš.“ A nervózne šťukám kľúčikom v zapaľovaní (to je špecialita áut prerobených na plyn. Našťukať = naštartovať).

Auto: „A nejdem. Čo si sa zbláznila?“ naštartuje, ale vzápätí zdochne.

Ja: „No ja dnes doma nebudem. Potrebujem nakúpiť, malý potrebuje plienky a okrem toho som tehotná, tak sa podľa toho správaj!“

Auto: „Brrrrm-brrm-brrrm!“

Ja: „Hurá, vyhrala som!“

A takto sme sa dohadovali čoraz častejšie. Potom nastúpila etapa druhého pôrodu, a keďže môj manžel je automechanik s autom si rozumel viac. Poslúchalo. S ním neviedlo debaty na tému ideme - nejdeme. Ja ako správna matka som sa venovala deťom, sem-tam šup-šup na väčší nákup no a vyzeralo to, že sme s autom uzavreli mier. Dostala som sa, kde som chcela, s deťmi k lekárke, do obchodu a sem tam výlet na Kysuce. Deti podrástli, začali sme sa angažovať v našom MC-čku, maminka zrazu čoraz častejšie potrebovala službu na 4 kolesách a auto čoraz častejšie odvrávalo. No uznajte, predstavte si takúto situáciu:

Deň pred regionálnym stretnutím v Brezne.

24 hodín pred začatím - auto nenaštartovalo. Čo teraz? Mechanik na týždňovke, baby čakajúce na telefonát ideš, nejdeš? No vyzerá to, že asi nie.

12 hodín do odchodu. Auto naštartovalo. Ideméééééé, hurááááá.

2 hodiny pred stretnutím. Auto nie a nie naštartovať. Čo teraz? Nástup mamička - vodička v zálohe (ešteže sme viaceré).

A tak čím sa zvyšovali moje nároky na jazdu, tým viac auto štrajkovalo a samozrejme tým priamo úmerne rástla moja zručnosť pri opravovaní. Že je to nepochopiteľné? No a čo. Aj blondína môže opravovať autá. A svojich susedov o tom presviedčam dennodenne. Tak napríklad taká výmena žiarovky. To je veľmi jednoduché. Potrebujete k tomu ochotného suseda a pol ročnú jazdu bez svetla (nesmie vás však chytiť policajt). Suseda to po polroku jazdy bez svetla prestane baviť, a keď budete nasadať do auta, vybehne na vás so žiarovkou v ruke a bez problémov vám ju vymení. Naozaj vlastná skúsenosť. Nielenže máte funkčné obidve svetlá, ale ste aj ušetrili žiarovku, hoci vo dverách máte v priečinku 5 nových žiaroviek. Alebo viezli ste sa už v skákajúcom aute? Nič príjemné, najmä vtedy, keď o dom ďalej má zraz pol ulice. V takom prípade to prebieha asi tak, že odskáčete na koniec ulice, tam to horko-ťažko otočíte a doskáčete naspäť. Samozrejme, že sa nájde sused, ktorý práve niečo potrebuje od manžela (ten nie je doma, ako vždy). Mordujem sa s kapotou, lebo doteraz som neprišla na to, ako sa tá potvora otvára, a ochotný sused vám pomôže. Pozerá síce na Vás ako na blázna, čo asi tak chcete pod tou kapotou robiť (keď ju neviete ani otvoriť), ale odzbrojíte ho tým, že mu vysvetlíte, čo tomu autu je. Veď mu stačí tresknúť kladivom po saní a auto doskáče. Tie obdivné pohľady Vás budú sprevádzať dosť dlho. Blondínka a vie, kde je sanie (len nesmiete prezradiť, že vôbec neviete vymeniť defekt a ani doliať vodu do ostrekovačov. K tomu som sa chvalabohu nedostala). A čo Vaše kamarátky? Tie v žiadnom prípade neposielajte k vode. Zídu sa, keď auto odmietne naštartovať na križovatke. Vtedy je každá náhodná kamarátka dobrá. Treba len potlačiť a dostať sa, so smrťou v očiach a dieťaťom na zadnom sedadle, na najbližšie parkovisko alebo väčšiu odstavnú plochu. Tam si neposlušné auto vyzdvihne až mechanik. V mojom prípade manžel. A pre auto je to trest, stáť samé na opustenom parkovisku. Aspoň sa naučí. Potvora jedna.

Ďalšia zvláštna skúsenosť. Lietajú okolo Vás šróbiky? Neľakajte sa. Nie sú to žiadne náhradné diely (ako som si myslela), ani nestraší. Pripravte sa na to, že Vám o chvíľu dá predná strešná lišta po hube. Potom už len stačí zobrať šrobovák a s neposlušným šróbikom si raz dva poradíte.

Nakoniec sa na neposlušné auto naštvete a necháte ho odstavené na dvore. Pri každej možnej príležitosti začnete "kradnúť" auto manželovi. Čo na tom, že máte každý druhý deň telefonát: „Kde si? Potrebujem auto?“ No mechanik nemechanik, máš dve autá, tak sa pozri aj do môjho. Že neprichádza do úvahy? Ach, veru, bolo by naivné si myslieť, že mi ho manžel dá do poriadku. Taký starý črep (4 roky po poskladaní). Nepomohlo ani mierne dohováranie: „Však si ho už mal rozobraté. Nemôžeš ho ešte raz?“ a nezaberá ani klipkanie dlhými mihalnicami a nešťastný kukuč. Nič! Po 7 rokoch manželstva zistíte, že už to naozaj nezaberá. Aspoň nie na manžela. Na susedov to ešte platí. A tak mi nezostalo nič iné, len urobiť môjmu krásnemu, inteligentnému, modrému, plynovému autu rozlúčkovú párty. Bola pekná. Traja ochoťáci ho preberali k životu asi 3 hodiny, kým ho naštartovali a premiestnili z domu A do domu B (stojí tam doteraz a už sa z toho šoku, ako sa zdá, nepreberie). A tak sme ja a moje deti zostali bez auta. Už žiadne výlety, žiadne leňošenie ráno pred odchodom do škôlky (veď autom je to raz dva) a najmä, už žiadne cesty na regionálne stretnutia Únie materských centier. Iba ak...

Že by sa mi teraz v najbližšej dobe podarilo znovu okradnúť manžela? Nechajme sa prekvapiť.

Autor: Monika Micháliková