Ako som sa zoznamovala s rómskymi ženami!

Do posledného dňa som nevedela, či sa work-shopu zúčastním, nebyť našej vtedajšej štatutárky Katky, ktorá do všetkého pchá nos. Totižto môj manžel (inak skvelý chlap) sa ešte nevedel spamätať z valného zhromaždenia, kde sme nocovali v hoteli v Tatrách, a teraz toto. Ale vďaka Katke sa ho podarilo presvedčiť, že je to pre dobrú vec, atď.. (poznáte tie žvásty).

Na druhý deň som sa poctivo zbavila detí, jedno do škôlky, druhé k babke, a vyrazili sme. Pravdu povediac, mala som zmiešané pocity, lebo som si nevedela predstaviť, aké to bude. Čo od nás vlastne chcú? Do MC Kubko v Detve sme dorazili v poriadku, vlak nás neprešiel.

Posilnili sme sa kávou a po chvíľke babského trkotania začíname.

Hneď prvá otázka bola na telo. Čo od tohto work-shopu očakávame? Pán Bobák, ktorý sa pýtal, mal vo všetkom jasno, na rozdiel odo mňa. Zrazu zisťujem, že niekde vo vnútri môjho ja (áno sú tam, neviem, ako sa tam dostali, ale sú tam) sú predsudky. Sedia si tam a je im dobre. Ja mám predsudky? To je neskutočné. Ako tak sedíme na stoličkách situovaných do akéhosi kruhu na jednej strane Rómky, vedľa my (biele ženy – gadžovky), zrazu sa začínam viac potiť (bože, veď som použila antiperspirant).

Históriu Rómov nám priblížila pani Darina Tekéliová, Rómka z Kremnice. Zisťujem, že Rómovia sa delia na Rumungrov a Olašákov (Oláski Rómovia) a ešte ďalšie zaujímavosti o tomto kočovnom národe.

Ako tak sedím a počúvam, všímam si prísediace Rómky. Nepoznala som ich, až na Marišu z Detvy (ale tú tam hádam pozná každý).

Dozvedela som sa, ako žijú, aké majú priority, čo im vadí a čo nie. Niečo som tušila a niečo nie. Ak hovoríme celkovo o Rómoch, tak potom som rada, že mám aspoň 1 – izbový byt (aj keď v ňom bývame štyria). A veľké plus je aj to, že nebývam so svokrou, to by u nás prebehla asi ďalšia storočná vojna. Ďalšie plus je, že sa aspoň nestratíme, a keď sa pohádame, tak sa musíme hneď udobriť. Ale to udobrovanie si musíme nechať až na večer, keď detičky zaspia a zvyčajne zaspíme aj my, takže sa nič nedeje a z toho vyplýva, že zatiaľ máme iba dve deti. Ale ako to robia tí Rómovia? Kedy stihnú toľko detí? Veď niektorí žijú aj dve – tri generácie spolu, nechápem. A tiež nechápem a zároveň s nimi súcitím, keď si predstavím, aké podmienky na živobytie majú tí, čo žijú v rómskych osadách. Ale ako hovorili Rómky, oni vyznávajú iné hodnoty ako my. Žeby sme my gadžovia boli postihnutí materializmom?

A nie je Róm ako Róm. Niektorí sa správajú ako my, chcú niečo v živote dosiahnuť, chcú zakladať občianske združenia. Aj oni chcú niekam patriť. Niektorým stačí to, čo majú teraz, niektorým nie, ale nevedia ako to zmeniť. Rómovia chcú byť našimi partnermi. Odznelo. Otázka znie: sme na to pripravení? Niektoré Rómky sú zodpovedné, vedia čo chcú, majú záujem, chcú vychovávať zmysluplne svoje deti, aj ony chcú materské centrá, ale ako na to? A ako my, gadžovia, zahodíme predsudky? Zo mňa po niekoľkých hodinách všetko opadlo, a to tým, že sme sa rozprávali, rozprávali a rozprávali. Základom partnerstva je podľa mňa vzájomné spoznávanie, čo asi bude prebiehať dlhší čas. Ísť do partnerstva s Rómami je dosť diskutabilná otázka, čo sa netýka len mňa ale všetkých gadžov okolo. Bude nám trvať dlhší čas, kým pochopíme, o čo im ide, a tiež kým si vybudujeme k sebe cestu vzájomnej dôvery. Fakt je, že si veľmi želám, aby spadli všetky bariéry a boli sme na jednej lodi a nahanbili sa za to, že náš sused je Róm, ale brali to ako výzvu. K novému poznaniu. Ale všetko chce svoj čas.

        Ako na mňa pôsobili tieto dva dni? Bolo mi príjemne, spoznala som nové ženičky – Rómky, no stretli sme sa opäť aj my žienky emcéčkové. Na Rómoch sa mi veľmi páči tá súdržnosť rodiny a to, že stoja pri sebe v každej situácii. U nás - gadžov sa to už pomaly vytráca. Veľké slovo má v rodine chlap, žena musí počúvať za každých okolností. Slovom diskutovali sme, počúvali, informovali, polemizovali.

Držím im palce a verím, že sa im podarí dosiahnuť aspoň tú trošku z ich veľkých plánov (ak nie úplne všetko).

Autor: Andrea Šágová