Tato robí Mikuláša

Keď sa založilo naše materské centrum (bolo to pred dvomi rokmi), môj manžel sa úprimne potešil. Fandil nám, ženám – matkám a obdivoval tie, čo to všetko spískali a pustili sa do boja s našou zaspatou hriňovskou kultúrou. Vlastne som sa z toho tešila aj ja. Konečne budem ja a moje deti niekam patriť. Konečne budeme mať kam chodiť za mrazivých chladných dní a slnečných letných horúčav. Konečne, že je konečne. Ale v konečnom dôsledku sa veľmi tešil môj manžel. Už len výraz jeho tváre prezrádzal sladkú vidinu budúcnosti. Konečne bude mať náš veľký trojrozmerný byt (tak volal náš jednoizbový bytíček) len pre seba. Aspoň hodinku si konečne po príchode z práce oddýchne. Konečne si bude môcť dať doma po práci pivo bez toho, aby mu naša dcéra pchala do pohára prst a olizovala penu. Konečne si bude môcť vyložiť nohy bez toho, aby mu náš syn hrýzol prsty na nohách. Najradšej má palec – lebo je najväčší (mimochodom, manžel má obzvlášť veľké palce – voláme ich maxi palce). A konečne bude môcť nerušene pozerať telku a prepínať kanály do zblbnutia bez toho, aby som mu do toho niečo hovorila. Jednoducho, potešenie z otvorenia materského centra bolo na oboch stranách.

Ako tak čas plynul, materské centrum fungovalo a funguje ďalej. Manžel ma podporuje v aktivitách. Ochotne stráži deti, keď treba. A to aj večer, keď sme my mamy nacvičovali divadelnú scénku. Bol to pokus predviesť kúsok z hry Ženský zákon. Toľko sme sa nasmiali. Zistili sme, že sme celkom dobré herečky, ale že sa aj tak nedáme na hereckú dráhu, lebo sú nám prednejšie deti, rodina. A naši muži by asi ťažko znášali, keby sme boli úspešnejšie ako oni. Ale nie o tom som chcela. Chcela som vám povedať o tom, ako som v mojom manželovi objavila skrytý talent.

Bolo to v zime, začiatkom decembra. Mali sme mať v Mravcovi (tak volám naše materské centrum) Mikuláša. Tešili sme sa na ďalšiu akciu a hlavne sa tešili naše malé ratolesti. Aké však bolo naše sklamanie, keď to potencionálny Mikuláš na poslednú chvíľu vzdal. Museli sme vymyslieť plán B. Kto bude Mikulášom? Niekde v pozadí odznelo:

„Ada, nech je to tvoj manžel.“

Mňa oblial studený pot a zabehla mi káva v krku. Ale poctivo som sa manžela spýtala. Manžel odmietol a nepovolil ani vtedy, keď som mu nasľubovala vzrušujúci večer vo dvojici plný nezabudnuteľných zážitkov. Tak som to vzdala. O dva dni sa ma spýtal, či už toho Mikuláša máme. Povedala som pravdu. Mikuláš nebude a asi rozdáme balíčky deťom len tak.

„Ako to? Len tak?“ spýtal sa. „Moje deti nebudú mať Mikuláša?“ Pomyslela som si, že nielen naše, ale aj iné deti.

„Tak to teda nie! Mikuláš bude a basta. Zajtra prídem z roboty o pol štvrtej, nachystaj mi kostým a napíš text. Nech viem, čo taký Mikuláš hovorí.“

Ostala som stáť v nemom úžase. Vtom prišla naša dcéra do kuchyne a dôležito povedala, že tato nemôže byť Mikuláš, lebo to musí prísť ozajstný Mikuláš na saniach, ktoré ťahajú soby. Do škôlky vraj taký ozajstný prišiel, takže ako by to bolo, keby ozajstný Mikuláš neprišiel aj do Mravčeka? Takmer nás odhalila. Na druhý deň som manželovi všetko prichystala. Pre istotu som mu zaobstarala aj trošku vína na guráž. Predsa len, bude to jeho prvé verejné vystúpenie. A tak sa aj stalo. Obliekli sme ho do kostýmu, vypchali brucho dvoma vankúšmi (jeden nestačil) a bolo to. Mal so sebou aj troch živých anjelikov, ktorých sme tiež zohnali na poslednú chvíľu. Mal trošku trému, ale vyzeral celkom dobre. Detičkám sa pri pohľade na neho rozžiarili očká. A to ho povzbudilo. Každé dieťa si zobral na kolená (resp. tie deti, ktoré si mu chceli sadnúť na kolená), povedali mu básničku, porozprávali sa a anjeliky rozdávali darčeky. Takmer všetky detičky sa tešili, len tie naše dve sa Mikuláša báli. Ani sa k nemu nepriblížili, taký mali strach. Ale nevadí. Darčeky dostali a boli spokojní.

Nakoniec to všetko dobre dopadlo a ja som hrdá na svojho manžela, ako to skvelo zvládol. Aj on mal dobrý pocit z toho, že sa na to dal. Naša dcéra mi potom doma povedala, že ten Mikuláš sa podobal na nášho tata, lebo mal také podobné ruky ako on. Ale ja som ju presvedčila, že sa jej to asi iba zdalo. Napokon mi manžel oznámil, že o rok sa na to už pripraví lepšie, len mu musím lepšie vyvárať, aby mu nepadali vankúše spod kostýmu. Takže dovidenia o rok. A ja idem variť...

 PS: A tiež mu zadovážim nejaké rukavice...

Autor: Andrea Šágová